Svetová vojna
Mobilizácia.
V posledných dňoch júla 1914. očakávalo občianstvo našej obci napnute budúce udalosti. Každý rozprával o vojne a tieto chýry sa potvrdzovaly, keď boli niektorí záložníci povolávaní k svojím vojenským útvarom. Dľa rozkazu nadriadenej vrchnosti bola na obecnom úrade stále služba vo dne v noci.
Mnohí ľudia šli predo dňom do poľa, svážať obilie, keď dňa 1. augusta zarachotil bubon o 3.30 hod a oznamoval všeobecnú mobilizáciu. Vyhlášky priviezol úradník služnovského úradu zo Senca autom. Hneď boly vyvesené, ľudia a najmä vojaci ich s napnutím čítali. Ešte ten istý deň sa shromaždili povolaní vojaci pred obecným domom, ktorí mali ihneď narukovať. Až malé vynimky veselých ľudí, všetcia prítomní, vojaci, matky, sestry, bratia, otcovia, deti plakali, keď o 13 hod sa pohol smutný sprievod na 8 vozoch, odvázajúci našich záložníkov. Posledné zamávanie rukou, slzami zmáčaným kapesníkom a povozy s našími milými zmizly s dohľadu; niektorí z nich sa lúčili navždy, neuzreli viac svoj domov, svojích milých.
Na druhý deň odchádzali tí, ktorí museli narukovať do 24 hod od vyhlásenia mobilizácie. Všeobecne panovala mienka, že vojna za 3 – 4 mesiace skončí. Vtipkári utešovali doma zanechaných príbuzných slovami: „Neplačte, veď prídeme skoro domov a prinesieme vám tých „Rusov“ na pochútku.“ Nikto si nepomyslel, že vojna potrvá až štyri roky. Vojaci odchádzali na stanicu do Šenkvíc. Vlaky však boly veľmi preplnené a preto smelší sa hneď vrátili domov a narukovali až na druhý – tretí deň. V prvé dni mobilizácie bolo vidieť hneď pri doprave akýsi chaos a preto si odlahčil jeden z tých, ktorým sa nechcelo na vojnu: „Vojna bola potvora, je a bude. Už teraz na začiatku sa o nás nestarajú, čo bude neskôr?“ Inak všetcia povinní narukovali riadne, poriadok a klud zo strany obyvateľstva nebol porušený.
Zatial doma zostalí v stiesnenej nálade očakávali ďalšie udalosti. Prvé zvesti o ranených, nemocných, padlých vyvolaly veľký bôl a žial v mnohých rodinách. Začala tá hrozná tragedia, ktorej v následkoch ani dnes niet konca!
Od narukovania neboli ušetrení ani ti, ktorí neboli vojakmi v pokoji. Boly dodatočné odvody, na ktorých vzali kde koho, keď len mal celé údy. Veď ľudského materiálu bolo treba mnoho. Odvody sa opakovaly do roka viac krát.
Zobrané boly vojenskej služby schopné kone, ba aj viac povozov. Jediné auto v obci V. Pálffyho bolo tiež zobrané.
Vyživovací príspevok.
Manželky a nemajetní rodičia vojakov, nakoľko ich výživa zaležala na narukovanom a boli chudobní, dostávali vyživovací príspevok 10 K na mesiac, dľa majetkových pomerov.
Behom roku 1915. narukovala väčšia čiastka mladých, práceschopných ľudí, čím nastal veľký nedostatok pracovných síl. Poľné práce i tie najťažšie museli konať ženy, starci a staršie deti. Mzda robotníkov stúpala zo dňa na deň. Rodinám, ktoré o to požiadali, boli poslaní zajatci najmä Rusi, Srbi a Rumuni, ktorých po niekoľkých mesiacoch vystriedavali. V našej obci ich bývalo 15 – 20, títo však nenahradili ubudnuté pracovné sily.
Rekvirácia. Nedostatok potravných a iných článkov.
Začiatkom roku 1916. nastal veľký nedostatok potravín, čím ich ceny náhle stúpaly. Tohoto využívali keťasi, proti ktorým bolo márne každé vrchnostenské opatrenie. Obilie a dobitok boly zrekvirované, hospodárom nechali len malú čiastku úrody na semeno a výživu. Smelší – vďaka Bohu, že ich bola väčšina – uschovali čiastku úrody, z ktorej vypomáhali chudobným a nemajúcim rolí. Tento stav sa zhoršoval este v rokoch 1917 – 18, kedy už ani za peniaze nebolo možno nič kúpiť v dostatočnom množstve. Mlyny môhli mleť len na poukázku vystavenú notárskym úradom. Za to však sa zomlelo mnoho obilia aj bez poukázok „pod rukou.“ Potraviny boly vydávané len na lístky (cedulky) a to: cukor, múka, masť, mydlo, soľ, ba aj tabák. Prídel však bol tak malý, že každý si musel obstarať ešte mimo toho, ak sa chcel najesť. Ryže, zrnkovej kávy, cukru, petroleja vôbec nebolo možno dostať. Neskoršie rekvirácie boly veľmi prísne; konaly sa za asistencie vojakov, ktorí prekutali kde jaký kút v dome. Každý človek, ktorí kúpil za veľké peniaze niečo obilia, musel ho veľmi dobre uschovať, poneváč sa musel báť udavačov. Kúpa, predaj a prevážanie obilia sa dialo vždy len pod rúškom tmy v noci. Z našej obci chodili kupovať obilie a múku do súsedných obcí, bohatších na obilie a najmä na Štefanovú, Borovú, Dlhú atď. V roku 1916. už bol veľký nedostatok šatstva a obuvy. Svietilo sa všelijakými knoty do loja, oleja zapravenými a karbitom. Topánky sa podrážaly drevom, kožené podošvy, aby sa nedraly pobily sa železnými klinci a plieškami. Všetok tovar bol falšovaný všeliakými náhražkami, koža bola z papieru, podobne aj súkno. Do múky miešala sa mletá fazuľa, kukurica, gaštany, v tabáku bolo 50 % bukového listu preparovaného nikotinom, zato však ceny týchto výrobkov boly veľmi vysoké, keď ich kupoval pod rukou. Múka bola za 3.- 5.- až 10.- korún, topánky 200 – 300 korún, zimný kabát 800- až 1000 korún, oblek 600 – 800 korún, plátno 30 – 50 korún za 1 m. Nastal aj súpis mosadzných predmetov, prádla, peria atď. Ľudia tieto predmety uschovávali z obavy, aby im neboly zrekvirované. V roku 1917 a 18 zakázané bolo na Dušičky dávať sviečky na hroby v cintoríne. V roku 1917. bolo zakázané pečenie žemlí a rožkov.
Pre nedostatok mydla ľudia si ho varili sami, najmä z uhynutého bravčového dobytka. V roku 1918. nedostal človek už skoro nič kúpiť ani za peniaze, nastal obchod výmenný. Mešťania donášali šperky, kože, trafiku, liehoviny, karbid, petrolej; naši ľudia im za to dali múky, chleba, lekvár, vajcia, masti a iné potravné články. Z dolných dedín doviezli ovšem pod slamou ukryté – obilie, dostali u nás za to drevo, víno, ovocie atď. Veru mnoho sa nachodil chudobný človek po ľudoch, kým za primeranú cenu sohnal niečo pod zub hladujúcim doma deťom a nie zriedka sa stalo, že keď to už blažene niesol, stretnul sa so žandármi, ktorí mu to nemilosrdne vzali. Každý deň posledného roka vojny bol dňom boja o kúsok chleba! V tejto dobe nastala medzi ľudmi veľká nedôvera. Dôveroval len najznámejším z obavy, aby ho niekto neudal, že má doma 2 – 3 kg múky neprávom nadobudnutej. Nebolo však dosť týchto útrap, v roku 1918. bola donesená do obci nemoc španielka (chripka), onemocnelo na ňu mnoho ľudí. Fajčiari vytrpeli tiež mnoho. Štát prideloval len veľmi málo fajčiva a z toho sa ešte niekoľko vencov tabáku odkotúľalo do mlyna, alebo inde. Nuž fajčiar sa musel uspokojiť, že má lístok. V obci síce predávali viaceri trafiku, ale za cenu veľmi vysokú. V trafikách po prídeľu za 2 dni bolo ako po požiare.
Pestoval sa tabák aj tajne na poli, v záhradách, ale bol zlý na fajčenie, bo ľudia ho nevedeli pacovať. Mnohí fajčili krumpľovú vňať, ďatelinu kukuričné vlasy a iné náhražky, z tých však bol neznesiteľný zápach najmä vo verejných miestnostiach, šenkoch, nádražiach, vlakoch.
Školským deťom a učiteľom bolo nariadené sbierať a sušiť ostružinové a jahodové listy pre vojakov na čaj, zbierať žihlavu na výrobu látok, sbierať kovy, šatstvo, prádlo, papier, gumu atď.
Válečné požičky.
Vypísané boly válečné požičky postupne 1. – 8. Ľudia boli vyzývaní a všeliakými prostriedkami nútení (vojak dostal dovolenú, ak rodičia upísali požičku) k upisovaniu. Šťastlivý bol, kto ich predal za války, lebo po nej staly sa skoro bezcennými. Vojtech a Blanka Pálffyoví upísali 800.000.- válečných požičiek, ktoré boly určené na stavbu kostola a školy, z tých sa nedostalo nič. V celej obci bolo medzi ľudom asi 620.000 korún upísaných.
Ceny 1914 – 18.
Ceny výrobkov a mzdy sa menily skoro každý týždeň a v každom mieste. Cieľom porovnania uvádzam nasledovné ceny z rokov 1914. a 1918:
Ľudia vo vojne.
Pri všetkých, už opísaných starostiach, nedostatkoch nezabúdali ľudia na svojích milých na frontách, v kasárnach a nemocniciach. Ktorým to bolo možné navštevovali ich a pokaždé priniesli ako, tak nastrádaný balíček jedla a pochúťok. Na frontu zasielali nakoľko to dovoľovali okolnosti malé 20 dkg balíčky. Mnoho z týchto sa tam však nedostalo. Vojenské hrôzy na frontách sa nedajú opísať. Vyprávanie vojakov z fronty je nepretržitá reťaz hrôz, utrpenia, biedy. Hvizd puškových gúľ, hromový rachot del, explozie šrapnelov, zem rozrývajúcich granátov, nárek ranených a zomierajúcich; dediny mestá v plameňoch, zničené polia lesy, to bol obraz války.
Nit divu, že následky boly tiež hrozné. Myseľ ľudská a vedomie pozvoľna otupovaly, všetko zlo sa bralo ako samozrejmé, žilo sa zo dňa na deň, pri tom nikto nehľadel na druhého, nemal na nikoho ohľad a súcit so spolublížnym skoro vymiznul. Vernosť manželská následkom dlhej odlúčenosti manželov povolila, veď vojna pri tých ukrutnostiach príliš dlho trvala. Nikto sa nestaral o budúcnosť, heslom bolo užiť a využiť všetkého čo dnešok poskytuje. Vojna nezničila len štáty a ich zákony, ale aj mravy jedincov. Krádeže, žobranie, zločinnosť, nechuť k riadnej práci, neporiadok vzrastaly netušenou mierou, veď hrôzy, žiaľu, nedostatku bolo príliš mnoho.
Zajatci, legionári a invalidi.
Na strane 7. je opísaný pomník padlých vojakov s ich menami. Mimo týchto – následkom choroby z války zomreli: František Lederleitner 40 ročný v roku 1932, Štefan Mičko 65 ročný v r. 1931, ruský legionár Ján Néky 37. roč. v roku 1930.
Zo zajatia sa navrátili: Bošmanský Anton ml., Bosmanský Anton st. Cíferský Imrich, Citera Imrich, Frant. Gašparovič, Štefan Gáži, Imrich Geršic, Ferdinand Hattaš, Stefan Helt, Michal Helt, Peter Helt, Pavel Helt, Mikuláš Jankovič, Štefan Juráček, Anton Kelečeny, Ján Krchnák, Hubert Kubesch, František Lederleitner, Karol Miko, František Mruškovič prišiel ženatý s Ruskou, Jozef Porkert, František Šebora, Rudolf Šebora, Jozef Šikula, Martin Sasko, Edmund Strelka, Jozef Strelka, Alexander Strelka, Karol Strelka, Ondrej Šmid,
Jozef Šmid, František Švorc, Vojtech Frantenberger, Štefan Užovič, Vavro Wilfling, Ján Zelinka, Štefan Žofčík; ako legionári sa vrátili: Anton Aschengeschwandtner, Lenhard Lukačovič, Ján Néky, František Némety, Vincent Setnický, Jozef Hrdlička, Imrich Niedl, Vincent Setnický, Ján Vlašek.
Ranených bolo mnoho, z nich uvádzam len tých, ktorí sú invalidi vyše 30 %. František Švorc, amputované obe nohy vyše kolien. Vojtech Wilfhing, amput. pravú ruku. Štefan Soldán pravú nohu, Ján Hostin obe nohy silne ranené, reumatizmus, srdečná vada. Viktor Svoreň, ranené obe nohy a hlava. Ján Gregor, ľavá ruka, Emanuel Krchnák, kríva na pravú nohu následkom zlomeniny. Leonhard Myslík ranená noha, Imrich Vlašek, odmrznuté nohy, ťažko ranená ruka.
V auguste 1917 prichádzali prví zajatci z Ruska domov. Zavretí boli v pozorovacích táboroch, kde boli skúmaní ohľadom nakazlivých nemocí a politickej spoľahlivosti. Z táboru boli pustení na dovolenú, potom prekonali ukázňujúci výcvik a boli zas posielaní na fronty. Väčšina ich však už na frontu neprišla, použili všeliakých figlov, len aby boli v zázemí. Kázeň u vojska hodne klesla. Vojaci pochodujúci v Bratislave okolo pomníka Marie Terezie (ktorá mala pravú ruku vystretú ako by ukazovala) hlasno kričali: „Vidíte, už aj Maria Terezia ukazuje nás, že s takým vojskom (s nami) tú vojnu nevyhráte.“ Mnoho vojakov určených na frontu sa skrývalo doma, v lesoch, u príbuzných, títo už na frontu nechceli ísť.
Žandárske stanice boly zosilené, poneváč „dezertéri“ im dali mnoho práce. Ba aj celý prapor vojska obklúčil raz celú dedinu a pochytali mnoho vojakov, ktorí prišli domov „na čierno“, alebo „pretiahli“ dovolenú, čo bolo u každého vojaka už samozrejmé. V naších horách sa zdržoval „zelený káder“ utvorený z uprchlíkov, ľud náš s ním veľmi simpatizoval. S týmto kádrom muselo viesť vojsko silné boje, poneváč bol silno ozbrojený, ale zmocniť sa ho nemohol, poneváč rakúsko-uhorská armáda sa rozpadala, vojsko zanechalo fronty, prišiel: